Krišna má devätnásť rokov a myslí si, že je najmodernejší človek v Radžastane. Nosí rifle s falošnou nášivkou felvarrás Wrangler, vie posielať smsky z mobilu a každý voľný večer trávi v kine. Nasledujúci deň si potom pospevuje bollywoodske pesničky o láske.

No Krišna to tentokrát s modernosťou prehnal eltúloz. Celú rodnú dedinu šokoval svojím nehoráznym borzasztó rozhodnutím – odmietol elutasít nevestu, ktorú mu vybrali rodičia.

Manželstvá v indickom štáte Radžastan sa väčšinou neuzatvárajú z lásky. Mladí ľudia majú šťastie, ak sa pred sobášom vôbec poznajú. V Krišnovom prípade zoznámenie s prvým dievčaťom prebehlo na hostine usporiadanej jeho rodičmi. Tam mu predstavili mladé dievča so slovami "Krišna, túto ženu si zoberieš za manželku." No hostina neprebiehala až tak hladko simán, ako si ostatní naplánovali. Krišna dievča odmietol.  

Posmelený prvým víťazstvom sa rozhodol odmietnuť aj druhú nevestu, ktorú mu priviedli. Povedal o nej, že je preňho "príliš čierna". Na pohoršenie  felháborodás celej dediny, Krišna si svoju nevestu nakoniec vybral sám – bolo ňou dievča, ktoré poznal od detstva, a s ktorým si rozumel.

Do Krišnovej dediny prichádzame Mahindra džípom. Spod piesku vykúkajú kikukucskál  okrúhle chatrče viskók z hliny a prútia.  Riedke koruny stromov poskytujú aký-taký tieň pre párik zaparkovaných tiav tevék.

Podľa radžputskej tradície žiaden cudzí muž nesmie vidieť tvár vydatej ženy. Miestne ženy preto chodia úplne zahalené eltakarva. Na rozdiel od Moslimiek však hinduistické Radžputky nemajú ani len otvor na oči. Aj keď je ich hodvábny selyem závoj čiastočne priesvitný, všetko, čo vidia, sú len tiene. Predstavte si tak celý deň pracovať, alebo sa pohybovať po kamenistých cestách-necestách. Celý deň, celý rok, celý život...

 Pýtam sa Krišnovho strýka, prečo chodia ženy na radžastanskom vidieku zahalené. "Kvôli úcte tisztelet," odpovedá fúzatý bajúszos patriarcha a ponúka nám ópium. Nevysvetľuje ďalej, namiesto toho začne vychvaľovať dicsér rodičmi dohodnuté manželstvá. Ako mi vysvetľuje, manželstvo v Indii sa uzatvára na celý život. To nie je ako v mojej krajine, kde sa ľudia berú a rozvádzajú, kedy chcú. Môžeme sa rozhodnúť s niekým stráviť život na základe citu tak prchavého rövid ideig tartó ako láska? Samozrejme, že nie! Láska a manželstvo jednoducho nejdú dokopy. Nevestu by synovi mali vybrať skúsení a rozumní rodičia. Krišna sa vyzerá nespokojne, ale neodváži sa strýkovi skočiť do reči.

Domácnosť Krišnovho strýka je tak vzorová mintaszerű, že by ju mohli pokojne ukazovať v niektorej z náboženských telenoviel, ktoré sú teraz také populárne v indickej televízii. Jednou zo žien žijúcich v hlinenom dome je aj vdova po jeho mŕtvom synovi. Po tragickej autonehode sa o ňu svokrovci postarali podľa zvykov szokás. Krišna mi vysvetľuje, že vdovu v podstate živia z vena hozomány, ktoré kedysi valaha dostali od jej rodiny. Veno by malo byť poistkou v prípade, že žena zostane bez peňazí. V skutočnosti však veľmi často veno zoberie manželova rodina, a vdova, niekedy i s malými deťmi, sa ocitne na ulici utcán találja magát. Veno v Indii býva pritom obrovské – sám som stretol chlapíka, ktorý celý život tvrdo pracoval len preto, aby mohol postupne vydať svoje tri sestry.

Vďaka vzdelaniu sa zvýšilo aj spoločenské postavenie žien. Ak má žena platenú prácu, potom nepotrebuje veno. Ak rodina nemusí roky sporiť na veno, potom nie je narodenie dcéry namiesto syna takou tragédiou. Dokonca aj celý systém dopredu dohodnutých megegyezett sobášov stráca svoj význam: Keďže vzdelaná a zamestnaná žena nie je finančne závislá od príbuzných rokonok, rodine už tak nezáleží na výbere manžela. Žiaľ, väčšina indických štátov má k vzdelaniu oveľa vlažnejší postoj álláspont, než Kerala.

Nie všetci Indovia žijú podľa pravidiel Radžastanu. Juhoindický štát Kerala bol vždy trochu iný. Ľavicová politika v Kerale zaviedla skutočnú povinnú školskú dochádzku, a to pre dievčatá rovnako ako pre chlapcov. Vďaka tomu sa ženy vydávajú neskôr, sú vzdelanejšie a dokonca vedia čo-to aj o antikoncepcii. Keďže deti musia byť cez deň v škole a nemôžu pracovať na poli, už ľudia nemajú dôvod mať veľa detí. Výsledkom sú menšie, ale bohatšie rodiny, ktoré môžu svojim dvom alebo trom potomkom dať lepšie vzdelanie a zdravotnú starostlivosť, ako býva zvykom vo väčších severoindických domácnostiach.

Verím, že štát by nemal mať právo zakázať   betilt dospelému a svojprávnemu človeku zahaliť si tvár závojom alebo chodiť do kostola, ak chce. Rovnako by však nemal mať nijaký otec, guru, alebo kňaz právo nútiť dospelého a svojprávneho človeka robiť veci, ktoré nechce. Ani pod zámienkou ürügy ochrany takzvaných tradičných hodnôt.

spracovala: adriana podľa www.tusicisny.blog.sme.sk